Peter Pohanka (1975 - 2023)

List Petrovi

Ahoj, Peťko!

Ten január je akýsi zakliaty. Dnes je presne 14 rokov, čo po zlyhaní srdca odišiel Tvoj otec. Včera mi volala Zuzka, že si šiel za ním. Neviem, čo sa stalo a prečo sa to stalo, ale bolí to. Mňa, ostatných členov spolku, Staškovčanov, aj nám spoločne blízkych výtvarníkov, ktorým som to stihol oznámiť. Ešte nie všetkým. Čaká ma to.

Teraz sa prehrabávam v archíve svojho počítača a vyberám fotky pre poslednú rozlúčku. Ani vo sne ma nenapadlo, že to budem robiť z takéhoto dôvodu. Najskôr by som, predpokladám, dával fotky dokopy ako darček k Tvojej 50-ke. Už nemožné. Poviem Ti, neľahká je to práca a to sme spolu preskákali aj krušné chvíle. Vlastne nás k sebe posunul otcov nečakaný odchod. Bolo treba dokončiť jeho dielo. Pamätám si, ako si mi v aute, niekedy vo februári 2010 povedal, aký bol otec šťastný pri tvorbe súsošia Jána Pavla II. a Matky Terezy a ako to stmelilo Vašu rodinu. Veľa to pre mňa znamenalo. Spoločne sme vyriešili zložitú právnu stránku veci, aby si mohol pokračovať. Ty, Tvoja mama, aj sestra Hela ste sa tým najdôstojnejším spôsobom, ľudsky aj profesionálne postavili k zavŕšeniu umeleckej Vojtechovej tvorby. Súsošie bolo v máji 2010 slávnostne požehnané. Staškov sa poďakoval Tvojmu otcovi udelením čestného členstva Spolku rodákov Jozefa Kronera in memoriam. Od toho času som neraz videl ako ľudia hladili sutanu Jána Pavla II. blízko podpisu Tvojho otca.

Párkrát si potom prišiel súsošie ošetriť. Ako vždy vlakom. Prvý raz si sa pomýlil a vystúpil na malej zastávke. Hľadal som Ťa, ale Ty si si to so sebe vlastným stoickým pokojom odšľapal až k soche. Hneď o rok som Ťa poprosil o vytvorenie plakety spolku, ktorú sme neskôr udeľovali osobnostiam spätých s činnosťou spolku. Opýtam sa sestry, či by neprevzala štafetu. Čo myslíš?

Pri projekte chodníka si vytvoril hneď prvú sochu na motívy Tisícročnej včely. Nezľahčoval si si to, doslova si sa k nej prebrúsil. Dni boli dlhé, bol si prvý na pľaci a keď sa začalo stmievať a blížilo sa premietanie filmu na stenu domčeka, museli sme Ťa od Tvojich Včelích máp vyhnať. Špinavého, zaprášeného a v sandáloch. Takých záberov mám veľa.

Moc si toho o sebe nenahovoril, všetko som z Teba ťahal, ale dovolil si mi to. Bolo to fajn. Vlastne si uvedomujem, že som Ťa nikdy nepočul zvýšiť hlas. Musím sa na to opýtať Tvojej sestry alebo sesternice Zuzky.

K brúseniu si sa vrátil v roku 2017. Nesklamal si – okuliare, zaprášené montérky a sandále. Tentokrát si drevo vymenil za kameň, v galérii z tohto ročníka plávajú vyleštené kamenné rybičky. Pocta Jožkovi Kronerovi a ďalšia pozoruhodná pamiatka na Teba, Peťko. Viem, že v Tvojom blízkom bratislavskom rodinnom kruhu Ti hovorievali Pietro, nám Staškovčanom pasovalo Peťko.

Najlepšie sme sa zabavili práve na tomto plenéri. Po premietaní, keď diváci odišli domov si nám pri domčeku púšťal svoje obľúbené skladby a každý sme si zatancovali po svojom. Aj Ty. Bola to paráda. Večerov počas ôsmich rokov sympózií bolo neúrekom, z tohto ostala pre mňa magická spomienka. Ani to neviem popísať. Úžasný pocit. Ako zvykneme v našej sympoziálnej hantýrke hovoriť...úžasTný.

V roku 2021 sme otvorili našu galériu aj s Tvojimi dvoma sochami. Som rád, že si ju videl a ďakujem Ti, že si prišiel o dva mesiace na renováciu chodníka. Ostal si celý týždeň a znova poctivo od rána do večera renovoval nielen svoje Včelie mapy, ale pomáhal všadiaľ, kde bolo treba. A bolo toho teda požehnane. Ty aj s Jarkom Gaňom ste sa nestarali len svoje sochy, obetovali ste sa pre chodník ako celok, kamarátsky, nesebecky. Ani neviem, či som sa Vám dvom dostatočne poďakoval.